SK 
FR 
BE-FR 
BE-NL 
DE 
EN 
NL 
ES 
IT 
HU 
DK 
SE 
november 2022
Bernd
Domov > Brazília a Venezuela, dve protichodné mocnosti Svetového poriadku
ÚVOD
Brazília a Venezuela sú dve juhoamerické regionálne mocnosti, hoci s odlišnými charakteristikami. Brazíliu ako dominantnú latinskoamerickú mocnosť možno jednoznačne označiť za nastupujúcu veľmoc, zatiaľ čo Venezuela má skôr status strednej mocnosti. Hlavne tie však mali ambíciu zohrávať medzi juhoamerickými štátmi vedúcu úlohu na miestnej úrovni. Je preto pochopiteľné, že snaha Brazílie zabrániť Venezuele, aby spochybnila jej postavenie miestneho lídra, ju viedla k snahe obmedziť vplyv svojho bolívarského suseda. Snahou oboch krajín je smerovať k vytvoreniu multipolárneho medzinárodného poriadku, ktorý sa bude vyznačovať vyváženejším prerozdelením moci. Táto rozporuplná realita vyvoláva nasledujúcu otázku: "Brazília a Venezuela, dve mocnosti, ktoré súperia o svetový poriadok: čo ich vízie pre budovanie multipolárneho sveta? Zatiaľ čo Venezuela spochybňuje samotné základy súčasného medzinárodného systému, ktorý stelesňujú štruktúry vytvorené Spojenými štátmi, postoj Brazílie je umiernenejší: na rozdiel od Venezuely Brazília požaduje významné reformy súčasného globálneho poriadku, pričom by sa mali zachovať jeho súčasné základné štruktúry. Cieľom tejto analýzy je odpovedať na položenú otázku a zamerať sa na teoretický koncept multipolarity v medzinárodných vzťahoch, ktorý úzko súvisí s konceptom rovnováhy moci. Tá, pozorovaná z realistickej perspektívy medzinárodných vzťahov, je výskumnou úlohou, ktorá bude zahŕňať faktory patriace do liberálnej perspektívy a perspektívy založenej na identite.
Z hľadiska teoretického rámca je v prvom rade hlavnou charakteristikou štátu, ktorý dominuje medzinárodnému systému, schopnosť ohroziť existenciu iného štátu. Slabšie štáty preto musia vytvárať aliancie, aby mohli odolávať nadradeným mocnostiam. Podľa teórie rovnováhy moci nie sú tieto aliancie v multipolárnom systéme založené na spoločných hodnotách, ale sú vytvorené ako protiváha dominantnej moci.
[...]
Tému geopolitických a strategických spojenectiev v Latinskej Amerike ilustrujú mnohé zmeny, ktoré Chávez uskutočnil po svojom zvolení v roku 1998. Využije každú príležitosť, ktorá sa Venezuele ponúkne, aby vyvážila vplyv USA v Južnej Amerike, ale aj v medzinárodnom meradle. Odhodlanie nového venezuelského prezidenta je motivované myšlienkami Bolívarskej revolúcie - Simona Bolívara, významného, aj keď protikladného, aktéra osamostatnenia severných kolónií juhoamerického kontinentu. Táto ideológia, ktorej základnými princípmi sú princípy "socializmu 19. storočia", bola hnacou silou nezávislosti Venezuely.ème Chávezov program výmeny je "petrodiplomacia", t. j. budovanie aliancií prostredníctvom zmlúv o ťažbe venezuelskej ropy zahraničnými spoločnosťami, čo je protikapitalistické, a teda protiamerické. Chávez bol presvedčený o tom, že USA sú proti "bolívarskej revolúcii", a preto začal realizovať politiku transformácie zavedeného poriadku globálneho riadenia, ako ho poznáme dodnes, na multipolárny svet. Cieľom prezidenta je konfrontovať hospodársky neoliberalizmus a globalizáciu ako prostriedok na jeho dosiahnutie, v poriadkuna akcie proti americkým záujmom.
[...]
Na druhej strane Brazília presadzovala pragmatickú, umiernenú politiku, ale zároveň bola odhodlaná vytvoriť multipolárny svet, v ktorom sú Spojené štáty spojencom ako každý iný. Tento bod je kľúčový, pretože predstavuje ideologický zlom medzi antiamerickým chavizmom a brazílskym postojom. Lula, vtedajší robotnícky prezident Brazílie, bol skutočne antiliberál, zakladateľ Strany pracujúcich, bez akýchkoľvek väzieb na komunistov alebo sociálnych demokratov, ktorej program bol plne orientovaný na boj proti superveľmoci a hegemónii dominantného ekonomického modelu na planéte. Vízia Lulu da Silvu je založená skôr na spolupráci medzi krajinami, ktoré sa stavajú proti nadvláde zavedeného poriadku, než na doktrinálnom a ideologickom boji, aký navrhuje Chávez. Lulovým cieľom bude nadviazať normálne diplomatické a obchodné vzťahy s Washingtonom. Rousseffovej administratíva bude v tejto snahe o ústupky pokračovať.
Nedostatok prostriedkov potrebných na transformáciu medzinárodného systému s cieľom ukončiť dominanciu Spojených štátov vedie Venezuelu a Brazíliu k uplatňovaniu politiky "mäkkého vyvažovania" voči Spojeným štátom. Táto "mäkšia" forma tradičného "vyvažovania moci" sa snaží zvýšiť náklady veľmoci prostredníctvom série diplomatických akcií. Pre Venezuelu, ako bolo prezentované v priebehu tejto analýzy, to znamenalo systematický odpor voči akejkoľvek forme spolupráce (napríklad v oblasti drog), vytváranie spojenectiev s ideologicky blízkymi krajinami (Bielorusko, Kuba, Irán), kladením prekážok na medzinárodných fórach (paralelné organizovanie protiamerických samitov), formulovaním protinávrhov (založenie ALBA) a hraním na diplomatické napätie (napríklad rokovania s Ruskom o rozmiestnení rakiet na venezuelskom území). Všetky kroky Venezuely sa riadili bolívarskou revolučnou ideológiou. Pokiaľ ide o Brazíliu, jej vízia budovania multipolárneho sveta bola skutočne odlišná. Medzinárodný politický princíp "mäkkého vyvažovania" nezaložila na ideologickom systéme. Brazília pragmaticky sledovala svoje záujmy a vedela, že nemôže vylúčiť svojho mocného severoamerického suseda zo svojich stratégií. Preto použila rôzne ekonomické, inštitucionálne a diplomatické nástroje na reformu pravidiel zavedeného poriadku. Brazília teda nespochybnila základy tohto medzinárodného systému, ako sú voľný trh alebo demokracia, na ktorých rozvíjala svoju moc. Jej prístup spočíva v rozvíjaní multilaterálnych partnerstiev so všetkými aktérmi na medzinárodnej scéne. Uvidíme, či vízie nového svetového poriadku podľa prezidenta Lulu a prezidenta Cháveza nájdu pokračovanie v politike Dilmy Rousseffovej a Nicolása Madura.
© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN
