Začiatkom januára 2022 Kazachstanom otriasla séria ľudových protestov v Almaty a hlavnom meste Nur-Sultan. Protesty nasledovali po rozhodnutí vlády zrušiť dotácie na cenu skvapalneného zemného plynu (LNG), čo výrazne zvýšilo ceny[1]. Protesty prerástli do nepokojov, ktoré si vyžiadali zásah kazašských orgánov činných v trestnom konaní a členských krajín Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) s podporou Číny[2].

            Ako sused, partner a spojenec Ruska aj Číny[3]Kazachstan je skutočne členom Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (CSTO), ktorá vznikla v roku 1992 a ktorú tvoria Rusko, Bielorusko, Arménsko, Kirgizsko a Tadžikistan.[4]. Kazachstan je rovnako ako jeho čínski a ruskí susedia členom Šanghajskej organizácie pre spoluprácu, a preto je pre Peking aj naďalej problémom. Cieľom Moskvy je obnovenie poriadku v krajine a regionálnej stability[5]. Strategická poloha krajiny - blízkosť Afganistanu, prítomnosť kozmodrómu Bajkonur s ruskými raketami a družicami, tranzitná krajina pre Hodvábnu cestu - predstavuje jeden z hlavných dôvodov intervencie OOSO a čínskej podpory vláde Nur-Sultana.[6].

          Nakoniec, keďže v posledných rokoch prilákala producentov bitcoinov z celého sveta, zostáva dnes pevnosťou ťažby kryptomien, a to aj napriek nevýhodám takejto produkcie - čoraz častejším výpadkom elektriny v krajine[11].

            Okrem významného banského a energetického bohatstva je to práve geostrategická poloha Kazachstanu, ktorá vysvetľuje príčiny a priebeh nedávnych udalostí, konkrétne ľudových nepokojov a vonkajších zásahov. V čase, keď historická diplomatická kríza medzi Ukrajinou, Ruskom a USA a EÚ môže vyústiť do ozbrojeného konfliktu, je skutočne nepríjemné, že sa z cenného suseda stal nestabilný partner.

Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

            Po balkánskej trase sa stáva problémom nová migračná trasa do západnej Európy: trasa z Bieloruska.

            Od leta 2021 sú litovskí, lotyšskí a poľskí pohraničníci svedkami čoraz väčšieho prílevu migrantov, ktorí nelegálne prekračujú ich hranice[1]. Podľa orgánov troch členských štátov EÚ väčšina migrantov pochádza z Blízkeho východu (Irak, Sýria, Jemen) a subsaharskej Afriky a do Bieloruska prichádza lietadlom buď z Moskvy, alebo z Blízkeho východu, pričom ceny sa blížia k tisícom dolárov, a to za pomoci bieloruských cestovných kancelárií a orgánov vydávajúcich víza[2].

            Európske krajiny tieto praktiky odsudzujú ako "hybridnú vojnu" organizovanú Minskom, ktorej cieľom je destabilizovať EÚ. Je to reakcia na sankcie EÚ zavedené po potlačení protestov počas volieb v roku 2020 políciou a na únos letu spoločnosti Ryanair Atény - Vilnius do Minska v máji 2021.[3].

            S cieľom chrániť vonkajšie hranice EÚ a zadržať tieto migračné toky Lotyšsko a Litva vyhlásili výnimočný stav a začali s výstavbou múrov pozdĺž svojich hraníc s Bieloruskom.[4]. Pokiaľ ide o Poľsko, okrem výnimočného stavu, ktorý bol vyhlásený vo všetkých pohraničných obciach s Bieloruskom, úrady posilnili ploty, ako aj policajnú a vojenskú prítomnosť pozdĺž hraničnej línie (418 km).[5]. Poľsko, podobne ako Lotyšsko a Litva, nedávno schválilo výstavbu múru, ktorá sa začne v decembri 2021.[6].

            Existuje aj vojenská podpora zo zahraničia, napríklad z Veľkej Británie, ktorá vyslala tím 10 vojakov na podporu svojich kolegov pri prieskume.[7]. Ostatné európske krajiny, ako napríklad Česká republika a Litva, nedávno ponúkli Poľsku pomoc[8].

            Susedia Bieloruska majú diplomatické prostriedky, ktorými sa môžu pokúsiť zmierniť túto migračnú krízu. NATO, USA a tri pobaltské štáty (Litva, Lotyšsko a Estónsko) vyjadrili Poľsku podporu[9]. Humanitárnu pomoc migrantom, ktorí zostali na bieloruskom území, ponúkli vlády Poľska a pobaltských štátov[10].

          Migračná kríza je tiež súčasťou čisto geopolitického kontextu.

         Od sporných volieb v roku 2020 sa vzťahy medzi EÚ a Bieloruskom zhoršili, pričom EÚ zaviedla sankcie voči bieloruským predstaviteľom[11]. V reakcii na to sa prezident Lukašenko rozhodol zastaviť zatýkanie migrantov, ktorí sa snažia dostať do Európy cez bieloruské územie.[12]. Bieloruské a ruské ozbrojené sily zároveň zorganizovali niekoľko vojenských cvičení pozdĺž hraníc s Poľskom a Litvou, ako napríklad ZAPAD[13]. Krátko pred zrážkami na hraničnom priechode Kuźnica v dňoch 15.-16. novembra 2021 sa uskutočnilo nové nečakané cvičenie[14]. Mnohí svedkovia z radov pohraničnej stráže uvádzali prítomnosť bieloruských alebo dokonca ruských kománd medzi migrantmi, ktorí boli považovaní za civilistov[15]. Na viacerých miestach na hraniciach boli poľskí policajti a vojaci napadnutí rôznymi spôsobmi: ničením plotov, hádzaním projektilov, použitím oslepujúcich laserov[16]atď.

            V súvislosti s migračnou krízou sme viac ako kedykoľvek predtým svedkami dezinformácií a politického a mediálneho tlaku[17]. Médiá sú čoraz viac protipoľsky naladené, čo opäť dokazuje prípad moderátora Azarioneka na národnom kanáli CTV, bieloruskej obdobe francúzskej TF1 alebo belgickej RTBF/VRT[18].

            Incidenty na poľsko-bieloruskej hranici tak predstavujú nielen migračnú krízu, ale aj nový geostrategický front medzi Ruskom a Európou.

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

            Po Rusku a Číne sa v Afrike čoraz viac presadzuje nový regionálny hráč: Turecko. Od roku 2000 a na základe vládneho akčného plánu z roku 1998 sa turecké hospodárske, infraštruktúrne, vojenské a kultúrne investície znásobili na celom kontinente, a to ďaleko za tradičnými zónami vplyvu, ako je Stredozemné a Červené more.[1].

            Turecké orgány a spoločnosti zaznamenali významný potenciál afrického trhu a prostredníctvom viacerých stretnutí a iniciatív s ním zintenzívnili kontakty.

            Napríklad "Rok Afriky" (2005), vyhlásený v Ankare[2].

V januári 2008 Africká únia vyhlásila Turecko za strategického partnera Afriky[3]. V tom istom roku sa v Istanbule uskutočnilo prvé medzinárodné stretnutie o turecko-africkej spolupráci, na ktorom sa uskutočnili bilaterálne rokovania so 42 zástupcami štátov^[4]. Nadväzuje na ďalšie samity, ktoré sa konali v tom istom meste, ako napríklad samit o partnerstve Turecka a Afriky (2005), po ktorom nasledovalo niekoľko ďalších, ako napríklad samit v Malabe (Rovníková Guinea) v roku 2014.[5].

            Turecká investičná stratégia v Afrike je založená na troch pilieroch: (1) rozmiestnenie veľvyslanectiev na kontinente (dnes ich je 43, zatiaľ čo v roku 2003 ich bolo len deväť); (2) otvorenie liniek Turkish Airlines, ktoré obsluhujú približne päťdesiat afrických miest; a (3) činnosť agentúry TIKA, ktorá financuje mnohé projekty v oblasti stavebníctva, zdravotníctva, poľnohospodárstva atď.^[6]. Turecká agentúra pre medzinárodnú spoluprácu a rozvoj (TIKA) má 30 koordinačných centier na celom kontinente[7].

            Okrem TIKA sa na nej podieľajú aj ďalšie subjekty, ako napríklad Rada pre zahraničné hospodárske vzťahy (DEIK), ktorá je zodpovedná za medzinárodné vzťahy tureckého súkromného sektora, a Konfederácia tureckých podnikateľov a priemyselníkov (TUSKON), ktorá združuje takmer tridsaťtisíc firiem a stopäťdesiat organizácií miestnych obchodníkov[8].

            Medzi súčasné turecké investície patrí najväčšia aréna vo východnej Afrike v Rwande (Kigali Arena), národná mešita v Ghane, vojenská základňa v Somálsku (TURKSOM), ako aj 400 km dlhý železničný projekt spájajúci Etiópiu s prístavom Džibutsko (Awash-Weldiya).[9]. V Senegale pracujú turecké spoločnosti na výstavbe nového mesta neďaleko Dakaru, ako aj na výstavbe železničnej trate. Dokonca im bola zverená správa nového medzinárodného letiska Dakar, ktoré bolo otvorené v roku 2017.^[10]. 

            Turecké spoločnosti investujú aj do prírodných zdrojov, uhľovodíkov, poľnohospodárstva a priemyslu[11]. Podobne ako Nigéria a Somálsko je Angola vyhľadávaná pre svoje ložiská plynu a nerastných surovín.[12].

            Rozvíja sa aj predaj zbraní (vojenských útočných dronov), napríklad v Nigérii, ktorú sužuje Boko Haram.[13]. Aj so susedným Nigerom podpísalo Turecko v júli 2020 dohodu o obrane.[14]. Krajina tiež rozširuje spoluprácu v oblasti vzdelávania a sociálno-kultúrnej oblasti[15].

            Napokon, Turecko stále investuje do potravinárskeho sektora: na Afriku pripadá 10 % tureckého predaja poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov vo svete.[16].

            Podľa štatistík sa objem obchodu Ankary s africkým kontinentom zvýšil z 5,4 miliardy $ v roku 2003 na viac ako 25 miliárd $ v roku 2020.[17]. Španielsky inštitút pre zahraničný obchod (ICEX) uviedol, že Turecko už uzavrelo desať dohôd o voľnom obchode, ktoré zahŕňajú zrušenie ciel a daní na obchod s tovarom a službami medzi Tureckom a jeho partnermi, s africkými krajinami: Egyptom, Marokom, Tuniskom, Pobrežím Slonoviny, Ghanou, Somálskom, Rwandou, Mozambikom, Mauríciom a Sudánom (v procese ratifikácie).[18]. V súčasnosti prebiehajú ďalšie rokovania s Konžskou demokratickou republikou, Seychelami, Kamerunom, Čadom, Líbyou a Džibutskom. Turecko tiež skúma možnosti uzavretia dohôd o voľnom obchode s Alžírskom a Južnou Afrikou.[19].

            Turecké investície sa propagujú a podporujú prostredníctvom viacerých ministerských a prezidentských návštev v afrických krajinách.[20]. Erdogan ako predseda vlády a súčasný prezident navštívil od roku 2004 30 afrických krajín[21]. Nedávno navštívil Angolu, Nigériu a Togo v dňoch 17. až 21. októbra 2021.^[22]. Dňa 19. októbra sa v Lomé konal aj minisummit medzi Erdoganom a jeho partnermi z Toga, Burkiny a Libérie.[23].

            Naopak, africkí lídri a podnikatelia sa snažia lepšie osloviť turecký trh a viac spolupracovať s tureckými spoločnosťami ako alternatívnymi hráčmi voči Európe.[24]. Z tohto dôvodu sa Africké investičné fórum v Turecku, organizované v júni 2021[25]a v októbri 2021 v Istanbule 3. africko-turecké hospodárske fórum (Turecko-africký obchodný samit), na ktorej sa zúčastnilo približne 30 afrických ministrov[26]. Tretí samit Turecko-Afrika je naplánovaný na december 2021[27].           

            Budúce investície zostávajú najmä v oblasti hospodárstva, energetiky a infraštruktúry, ale zameriavajú sa aj na kultúru, náboženské záležitosti a zdravotníctvo.

            Doteraz bola pomoc na dodávku zdravotníckych pomôcok a vybavenia poskytnutá 44 africkým krajinám[28]. Tureckí investori otvorili nemocnice vrátane dvoch v krajinách Sahelu: jednu v Bamaku (Mali) a druhú v Niamey (Niger).[29]. 

            V Saheli turecké spoločnosti pracujú na výstavbe mešity pre Vysokú islamskú radu Mali v Bamaku, ako aj na obnove Veľkej mešity v Agadeze v nigérijskej Sahare.[30]. V Senegale financuje mešity aj Turecko^[31]. Dokonca aj krajiny Červeného mora zostávajú v hľadáčiku; to je prípad Sudánu s prístavom Suakin, ktorý sa nachádza hneď oproti prístavu Džidda (Saudská Arábia) a ktorý dnes spravuje Ankara vďaka dlhodobému prenájmu udelenému Chartúmom.[32]. Okrem obnovy architektonického a historického dedičstva sa Ankara snaží vytvoriť zo Suakinu novú turistickú a tranzitnú oblasť pre moslimských pútnikov.[33]. 

            Vzdelávanie je naďalej dôležitou súčasťou turecko-afrických vzťahov, na ktorých sa podieľajú Diyanet (predsedníctvo pre náboženské záležitosti), Nadácia Maarif (TMV) a Inštitút Yunus Emre (YEE).^[34]. Podobne ako Erasmus v Európe, aj Nadácia Maarif má medzinárodný program, ako aj program vzdelávania v ranom detstve.[35]. Po vzore európskych jazykových inštitútov (Goetheho pre nemčinu, Cervantesov pre španielčinu) má Turecko inštitút Yunus Emre, ktorý organizuje výučbu tureckého jazyka pre cudzincov v centrách založených v zahraničí. Podieľa sa aj na vedeckej práci a organizuje kultúrne a umelecké aktivity s cieľom reprezentovať samotnú krajinu.[36]. V súčasnosti existuje sieť tureckých škôl a stredných škôl v afrických krajinách, konkrétne v Nigérii, Keni, Ghane, Južnej Afrike, pričom sa plánuje rozšírenie do Angoly, Zambie, Zimbabwe a na Maurícius.[37].

            Turecké investície v Afrike predstavujú konkurenciu pre Európu vo všeobecnosti, ale aj z hospodárskeho hľadiska pre Čínu a z vojenského hľadiska pre Rusko[38].

            Okrem toho sa ďalší regionálni hráči ako India, Japonsko a Brazília snažia hlbšie vstúpiť na africký trh.[39]. Turecký minister energetiky a prírodných zdrojov Fatih Dönmez na zasadnutí turecko-angolského zmiešaného hospodárskeho výboru informoval, že hodnota tureckých investícií na africkom kontinente dosiahla 6 miliárd USD a že počet projektov realizovaných tureckými podnikateľmi v Afrike dosiahol 1 500, pričom zdôraznil, že hospodársky objem týchto projektov presiahol 70 miliárd USD.[40].

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

            V médiách, či už v reklamách, spravodajských reláciách alebo televíznych správach, sa často diskutuje o jednej konkrétnej téme: zelenej energii. V súvislosti s prírodnými katastrofami, ako sú záplavy v Nemecku a Belgicku (júl 2021) alebo lesné požiare v okolí Stredozemného mora (august 2021), čoraz viac politikov upozorňuje na klimatickú krízu.[1]Trvajú tiež na postupnom využívaní zelenej energie, najmä obnoviteľných zdrojov energie (fotovoltaické panely, veterné turbíny) a elektromobilov.[2].

            Je zaujímavé, že medzi materiálmi používanými na výrobu tejto alternatívnej energie sú vzácne zeminy, skupina 17 chemických prvkov (skandium, ytrium a 15 lantanoidov), ktoré sa stali základným prvkom pre mnohé high-tech odvetvia (najmä vojenské) a nízkouhlíkové technológie (magnety pre veterné turbíny).^[3]. Používajú sa v digitálnej oblasti, napríklad indium pre dotykové obrazovky, ako aj neodým, gálium, dysprózium a praseodým pre fotovoltaické panely, veterné turbíny a elektrické autá.[4].

            Vlastnosti týchto vzácnych zemín (vysoká tepelná stabilita, vysoká elektrická vodivosť, silný magnetizmus) umožnili výrazné zvýšenie výkonu technológií a zároveň zníženie množstva spotrebovaných materiálov.[5]. 

            Produkcia v baniach na vzácne zeminy sa však za 25 rokov takmer strojnásobila, z 80 000 ton v roku 1995 na 213 000 ton v roku 2019, pričom Číne dominuje produkcia (62 %), ďaleko pred USA (12 %) ... a Mjanmarskom (10 %).[6]. 

           Len Čína vyprodukuje 85 % vzácnych zemín spotrebovaných v roku 2019[7].  

           Pokiaľ ide o rozdelenie zásob podľa odhadov Geologickej služby Spojených štátov (USGS): viac ako tri štvrtiny týchto zásob (t. j. až 120 miliónov ton) majú tri krajiny sveta: Čína, Brazília a Vietnam.[8]. Veľké zásoby však existujú aj v Indii a Rusku[9].

            Ťažba vzácnych zemín má však niekoľko nevýhod: toxicita odpadu, znečistenie pôdy a vody (podzemnej)[10]. Podľa novinára a odborníka na vzácne zeminy Guillauma Pitrona, autora knihy Vojny vzácnych kovov  (2018), na získanie jedného kilogramu gália, ktoré sa používa aj v úsporných žiarovkách, je potrebné vyťažiť 50 ton horniny[11]. Toyota Prius obsahuje 1 kg neodýmu v motore a 10 kg lantánu v batérii.[12]. Pokiaľ ide o veterné turbíny offshorePoužívajú motory s priamym pohonom a vyžadujú alternátor s permanentným magnetom; každý z nich obsahuje približne 600 kg vzácnych zemín (dysprózia a neodýmu) na megawatt výkonu.[13].

            Okrem toho existujú ďalšie dva problémy, tentoraz týkajúce sa výroby a vývozu/dovozu týchto zdrojov: (1) geologická kritickosť vzácnych zemín (napr. ich dostatočnosť na pokrytie budúcich potrieb), (2) bezpečnosť dodávok krajín, ktoré sú ich spotrebiteľmi, na čele s USA, Európou a Japonskom, so zreteľom na geoekonomické otázky a environmentálne vplyvy^[14]. 

            USA a EÚ sa snažia diverzifikovať svoje zdroje dodávok vzácnych zemín, aby znížili svoju závislosť od Číny.[15]. Na dosiahnutie tohto cieľa USA v marci 2021 obnovili ťažbu v bani Mountain Pass, ktorá je od roku 2000 opustená, zatiaľ čo EÚ chce vytvoriť alianciu na zabezpečenie dodávok[16]. Projekt Enviree financovaný Európskou komisiou^[17]Európa skúma aj ďalšiu možnosť, ako zvýšiť svoju nezávislosť: zhodnocovanie odpadu z európskych baní na výrobu vzácnych zemín na svojom území. 

           Aj v Európe sa na vnútroštátnej úrovni, so zameraním na recykláciu, skúmajú dva veľké európske ťažobné projekty (Norra Karr vo Švédsku a Kvanefjeld v Grónsku).^[18]. Dokonca aj vo Veľkej Británii, ktorá nedávno vystúpila z EÚ, sa stavia prvý veľký závod na spracovanie vzácnych zemín, a to práve v Hulle (severné Anglicko).[19].

            Je zrejmé, že vzácne zeminy a zelená energia sú prínosom pre digitálny svet, ale postupne sa stali novou diplomatickou zbraňou; podobne ako predtým ropa medzi Západom, arabskými krajinami a Ruskom.

           Tentoraz ide o nové súperenie medzi Čínou a Západom, ktoré má technologický vplyv na ich príslušné odvetvia (prípady Huawei, Google a Tesla).[20]. Čína už v roku 2010, počas napätia vo Východočínskom mori pri ostrovoch Senkaku/Diaoyu, použila vzácne zeminy ako prostriedok nátlaku na Japonsko, keď pozastavila vývoz týchto kovov z Číny do Japonska, ktoré tak dočasne prišlo o zdroje pre svoj digitálny priemysel.^[21].

           V roku 2013 sa v správe amerického Kongresu uvádza: "Čínsky takmer monopol [na výrobu vzácnych zemín] predstavuje riziko, že sa stane hrozbou pre národnú bezpečnosť.[22]. Zelená energia" teda znamená "geopolitický záujem".

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

            Od uznania marockej príslušnosti Západnej Sahary výmenou za obnovenie diplomatických vzťahov medzi Marokom a Izraelom sa oficiálne médiá opäť zaoberajú starou regionálnou rivalitou: rivalitou medzi Marokom a Alžírskom[1].

            Anexia Západnej Sahary Marokom po odchode Španielov v roku 1975 viedla k vzniku Frontu Polisario (španielska skratka pre Ľudový front za oslobodenie Saguia el-Hamra a Rio de Oro), ktorý požadoval nezávislosť tejto bývalej španielskej kolónie[2]. Alžírsko však uznalo Saharskú arabskú demokratickú republiku (SADR), čo viedlo k diplomatickej roztržke s marockým susedom od roku 1976 do roku 1988.[3]. V tom istom období, od roku 1975 do roku 1991, vypukla vojna medzi Marokom a Alžírskom podporovaným Frontom Polisario. Skončilo sa prímerím[4].

            Napriek tomu rivalita medzi Alžírskom a Marokom nikdy nevymizla a v súčasnosti sú ich kontakty všeobecne obmedzené.[5]. Najprv sú od roku 1994 uzavreté pozemné hranice, potom je od konca augusta 2021 alžírsky vzdušný priestor uzavretý pre marocké lietadlá a od septembra 2021 sú prerušené diplomatické vzťahy.[6]. Okrem toho Alžírsko na rozdiel od Maroka nikdy nenadviazalo vzťahy s Izraelom a zostáva jedným z najmobilizovanejších štátov na svete pre palestínsku vec.[7].

                Po druhé, vláda v Alžíri stále hostí saharské utečenecké tábory v meste Tindúf, ako aj sídlo Frontu Polisario[8]. V novembri 2020 viedlo zrušenie prímeria zo strany Frontu Polisario k obnoveniu napätia v regióne: saharská prestrelka s marockými silami a nálety dronov, ktoré viedli k smrti troch alžírskych vodičov[9].

            Za alžírsko-marockým napätím sa však skrývajú dôležité politické a vojenské boje o vplyv[10]. Maroko, ako "hlavný spojenec mimo NATO" (od roku 2004), je tradične zásobované najmä západnou výzbrojou (Francúzsko, USA), zatiaľ čo Alžírsko zásobujú vojensky Rusko a Čína.[11]. Pokiaľ ide o tanky, Alžírsko má 1 300 až 2 000 moderných tankov typu T72 M1M alebo AG a T-90SA, zatiaľ čo Maroko má 700 tankov a po dodaní tanku Abrams dosiahne počet približne 1 000 tankov.^[12].

           Pokiaľ ide o vzdušné spôsobilosti, očakáva sa, že Alžírsko bude prvým zákazníkom nových ruských stíhacích lietadiel Suchoj 57, "ktoré ešte nikdy neboli predané na export".[13]. Maroko má 73 ľahkých stíhačiek/bombardérov, z ktorých najnovšie získalo 23 stíhačiek F16. Alžírsko má modernú flotilu 58 viacúčelových stíhačiek Suchoj 30 MKA, približne 15 stíhačiek MiG29S a približne 40 bombardérov Su24.[14]. Pokiaľ ide o systém pozemnej protivzdušnej obrany, Maroko má americké systémy Patriot, zatiaľ čo Alžírsko má ruský ekvivalent v podobe systému S-300.[15].

            Vojenské výdavky v oboch krajinách sa z roka na rok zvyšujú viac ako kedykoľvek predtým. Len v roku 2018 predstavovali 61 % dovozu zbraní do Afriky[16].

           Podľa štatistických údajov Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) Alžírsko v roku 2019 vynaložilo na nákup zbraní viac ako 10,33 miliardy USD (9,7 miliardy USD v roku 2020)[17]. Podľa SIPRI je to krajina, ktorá v Afrike minula najviac (viac ako štvrtinu afrických výdavkov), nasleduje Maroko s 3,76 miliardy dolárov (4,8 v roku 2020).[18]. 

           V Maroku sa v návrhu zákona o financiách na rok 2022 predpokladá historické zvýšenie vojenského rozpočtu určeného najmä na nákup zbraní a posilnenie personálu marockých ozbrojených síl, ktorý by sa mal zvýšiť zo 4,295 miliardy eur v roku 2021 na 4,8 miliardy eur v roku 2022.[19]. Alžírske ministerstvo národnej obrany bude mať celkový rozpočet 1 300 miliárd dinárov, čo je 9,5 miliardy dolárov (8,35 miliardy eur).[20]. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi Alžírsko zvýšilo svoj vojenský rozpočet o takmer 80 miliárd dinárov, čo zodpovedá 590 miliónom dolárov (približne 519 miliónov eur).[21]. 

            Maroko a Alžírsko pokračujú v tradícii masívnych investícií do vojenskej oblasti s cieľom získať vedúce postavenie nielen v Maghrebe, ale aj v Afrike.

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

            Od roku 2015 sa v súvislosti s migračnou krízou v Európe presadil nový regionálny aktér: Vyšehradská skupina.

           Táto medzivládna organizácia štyroch stredoeurópskych krajín - Poľska, Českej republiky, Slovenska a Maďarska - bola založená v rovnomennom maďarskom meste po skončení studenej vojny v roku 1991 a vytvorila úzku politickú a hospodársku spoluprácu s cieľom lepšie obhajovať spoločné záujmy členských krajín na európskej úrovni.[1]. 

            V tom čase sa tieto štyri krajiny usilovali prekonať svoje historické rozdiely, ako aj vytvoriť a podporiť hospodárske, politické a kultúrne záujmy prostredníctvom túžby a práce na vstupe do Európskej únie alebo NATO.[2]. Jedným z pôvodných cieľov Vyšehradskej skupiny bolo podporiť obchod medzi signatárskymi krajinami. Na dosiahnutie a udržanie tohto cieľa podpísali hlavy štátov a vlád 21. decembra 1991 v Krakove Stredoeurópsku dohodu o voľnom obchode (CEFTA), ktorá nadobudla platnosť 1. marca 1993.[3]. CEFTA, ktorá vznikala postupne počas piatich rokov a postupne sa rozširovala o krajiny juhovýchodnej Európy (Rumunsko, Bulharsko, Slovinsko, Chorvátsko), bola koncipovaná ako prechodná organizácia pripravujúca sa na plné členstvo v Európskej únii. [4]. To sa podarilo vďaka jej rozšíreniu v rokoch 2004, 2007 a 2013. Organizácia však úplne nezanikla: členmi CEFTA sú stále všetky krajiny západného Balkánu, ktoré nie sú členmi EÚ (Srbsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Severné Macedónsko a Kosovo), ako aj Moldavsko[5].

            Aj po vstupe do Európskej únie sa členské štáty V4 naďalej snažili vystupovať v EÚ jednotne[6]. Podobne ako Radu Európskej únie, aj Vyšehradskú skupinu vedie rotujúce predsedníctvo, ktoré trvá jeden rok.[7].

            V súčasnosti, počas maďarského predsedníctva (2021-2022), skupina pokračuje v nadväzovaní osobitných kontaktov s inými regionálnymi organizáciami, ako je Benelux, ako aj v rozširovaní rozsahu spolupráce v oblasti energetiky, cestovného ruchu a/alebo spravodlivosti.[8].

            V priebehu rokov skupina zorganizovala samity s mimoeurópskymi krajinami, ako sú Francúzsko, Rakúsko, Bulharsko, Chorvátsko, Rumunsko, Slovinsko a Litva, ako aj s krajinami Severskej rady (škandinávske krajiny, Fínsko a Island).[9]. Pozvanie dostali aj krajiny ako Egypt, Izrael a Spojené štáty.[10]. Pri príležitosti 30. výročia založenia klubu, ktoré sa oslavovalo v Poľsku, bol pozvaný aj predseda Európskej rady Charles Michel[11]. Za priority skupiny lídri označili boj proti Covid-19, migráciu a klimatické otázky, ďalej zahraničnú a susedskú politiku EÚ s krajinami, ako je Rusko, a politiku Východného partnerstva, ktorú v roku 2009 iniciovali Poľsko a Švédsko a ktorá zahŕňa Bielorusko, Moldavsko, Ukrajinu a tri krajiny južného Kaukazu (Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko).[12]. Ako uviedlo predposledné poľské predsedníctvo v rokoch 2020-2021: Východné partnerstvo zostáva jednou z priorít Vyšehradskej skupiny[13].

            Vyšehradská skupina ako "suverénny klub" zostáva dôležitým partnerom v európskej sfére popri iných európskych regionálnych kooperáciách, ako je "Med 7", ktorú tvoria stredomorské členské štáty EÚ - Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Cyprus a Malta - a Nová hanza na severe, ktorú tvoria pobaltské štáty, Škandinávia (okrem Nórska), Holandsko, Fínsko a Írsko.[14]. Aj súčasné slovinské predsedníctvo Rady EÚ udržiava úzke vzťahy s Vyšehradskou skupinou[15]. Pre tú Vyšehradská skupina okrem hospodárskej obnovy po kríze Covid-19, ako aj podpory vstupu krajín západného Balkánu do EÚ, stále zostáva dôležitým partnerom pri riešení migračnej krízy spôsobenej okrem iného aj vojenským stiahnutím Západu (čiastočným alebo nie) v Mali a Afganistane a pri ochrane hraníc schengenského priestoru i Európskej únie.[16].

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

            Dušanbe, hlavné mesto Tadžikistanu, 2021. Členské krajiny ŠOS (Šanghajskej organizácie pre spoluprácu) prijali členstvo Iránu[1]. Irán ako deviaty členský štát vojenskej organizácie, ktorá zahŕňa nielen Rusko a Čínu, ale aj Indiu, Pakistan a krajiny Strednej Ázie (s výnimkou Turkménska a Afganistanu), posilňuje svoje postavenie a postavenie čínsko-ruskej aliancie na Blízkom východe.[2]. Okrem toho je Irán jednou z tranzitných krajín novej Hodvábnej cesty, ktorá spája Čínu s Európou cez Strednú Áziu, Rusko a Blízky východ.[3]. Po druhé, Irán sa nedávno zúčastnil na niekoľkých námorných cvičeniach v Indickom oceáne s Ruskom a Čínou.[4].

            Súčasné západné sankcie voči Iránu posilnili vzťahy Teheránu s Áziou na úkor európskych krajín, ktoré sa stále snažia udržať vzťahy s Iránom.[5]. Na rozdiel od Spojených štátov a Kanady majú európske krajiny stále diplomatické misie v Teheráne a napriek extrateritoriálnej povahe sankcií USA úplne neprerušili svoje obchodné vzťahy.[6]. Nedávne zriadenie mechanizmu INSTEX Francúzskom, Nemeckom a Veľkou Britániou je toho dôkazom.[7]. Neskôr sa k mechanizmu pripojilo niekoľko európskych krajín vrátane krajín Beneluxu, Škandinávie a Fínska.[8].

            Rusko, Čína a Irán však zintenzívnili svoje partnerstvo, a to nielen vojenské, ale aj hospodárske.[9]. Členstvo v ŠOS umožňuje Iránu prístup na trhy ostatných členských krajín a zachovanie jeho energetickej pozície v Ázii.[10]. Krajiny ŠOS tvoria "najmenej 50 % svetovej populácie a viac ako 20 % svetového HDP".[11]. Podobne ako hospodárske partnerstvá s Čínou[12]Irán už podpísal zmluvu o voľnom obchode s Eurázijskou hospodárskou úniou, ktorú tvoria Rusko, Bielorusko a Kazachstan, ako aj Arménsko a Kirgizsko.[13]. Podľa štatistík zostáva Čína najväčším obchodným partnerom Iránu (24,8% celkového obchodu na roky 2019-2020)[14]. Pokiaľ ide o obchod medzi Iránom a piatimi krajinami Eurázijskej hospodárskej únie (EEÚ), iránske orgány zaznamenali za prvých sedem mesiacov roku 2020 nárast o 14%, pričom celkový objem predstavuje najmenej 7 miliónov ton a celková hodnota približne 2,5 miliardy USD.[15].

            Napriek americkým a európskym sankciám sa vývoz iránskej ropy nezastavil a snahy arabských krajín Perzského zálivu (Saudskej Arábie) kompenzovať účinky západných sankcií na dovoz ropy v niektorých krajinách zvýšením ťažby ropy narazili na mnohé obmedzenia a prekážky, ako napríklad dôsledky jemenského konfliktu na bezpečnosť ropnej infraštruktúry (sabotáže, útoky dronov)[16]. Dokonca aj Katar udržiaval vzťahy s Iránom počas embarga v rokoch 2017-2021 z energetických a strategických dôvodov (plynové polia v Perzskom zálive zdieľané s Iránom, uzavreté hranice so susednými arabskými krajinami).[17].

            Napokon, v reakcii na americké vojenské rozmiestnenie v Ázii a Európe Rusko a Čína vnímajú Irán ako nového partnera, ktorý im umožní udržať si zónu vplyvu proti západným rivalom (USA, NATO,...), ako aj chrániť svojich spoločných spojencov (prípad Sýrie).[18]. Členstvo Iránu v ŠOS len potvrdzuje spojenectvo Ruska, Číny a Iránu, ktoré sa vojensky a hospodársky presadí proti Západu nielen v Perzskom zálive, ale aj v Indickom oceáne, Čínskom mori a dokonca aj v Európe.

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

        Teherán (IRNA) - Zbor islamských revolučných gárd (IRGC) zverejnil zábery z konfrontácie proti údajnému pirátskemu činu USA, ktorého terčom bola iránska dodávka paliva.

        Incident sa odohral 25. októbra 2021, ale informácie a videá boli zverejnené až 3. novembra.

        Tu je vyhlásenie tlačovej agentúry Islamskej republiky (IRNA):

"Počas tejto epizódy americké sily skonfiškovali tanker s nákladom iránskej ropy v strategickom Arabskom mori, pričom jeho zásielku ropy preložili na iné plavidlo.

IRGC preto zorganizovala námornú operáciu proti druhej lodi, pričom na palube pristáli jej vrtuľníky a odklonili loď do iránskych vôd.

Na záberoch je podrobne zachytený incident, ktorý najprv ukazuje paštúnske velenie námornej spravodajskej služby a sieť na zhromažďovanie informácií, ktorá odhalila loď prevážajúcu ukradnutú ropu.

Námořníctvo IRGC následne vysiela do oblasti svoje jednotky rýchlej reakcie, aby náklad získali späť.

Komando sa potom vydalo na operáciu s vrtuľníkom, v rámci ktorej pristálo na druhej lodi, vylodilo sa a vyzdvihlo ukradnutý náklad.

Operáciu medzitým podporujú bezpilotné jednotky IRGC, motorové člny a iné námorné plavidlá.

USS The Sullivans (DDG-68) a USS Michael Murphy (DDG-112), dva americké torpédoborce, sa následne priblížili k druhému tankeru, aby zabránili jeho vyzdvihnutiu, ale námorníctvo Pasdaranu ich varovalo.

Prenášané zábery z operácie medzitým detailne zobrazujú americké lode a ich posádky.

Vo vyhlásení, ktoré vydala kancelária IRGC pre styk s verejnosťou, sa uvádza, že po operácii vrtuľníkov začali americké sily prenasledovať druhú loď s pomocou niekoľkých vrtuľníkov a vojnových lodí. Zastavili sa však skôr, ako ho chytili.

Americké sily potom vyslali ďalšie vojnové lode, aby zablokovali loď s ukradnutou ropou.

"Američania sa rozhodli nepokračovať v operácii a opustili oblasť, keď si uvedomili, že odvážni a horliví bojovníci námorníctva Pasdaran sú pripravení a odhodlaní čeliť akémukoľvek dobrodružstvu a hrozbe proti záujmom iránskeho národa," dodáva sa vo vyhlásení.

Iránsky minister ropného priemyslu Džavád Owji, ktorý sa poďakoval za úspech operácie, povedal, že "nepriatelia Iránu" sa uchýlili k pirátstvu, keď zistili, že islamská republika je odhodlaná vyvážať svoje palivo napriek sankciám USA voči krajine."

Zdroj: IRNA

            Dva týždne predtým vo Washingtone predstavil prezident Joe Biden spolu so svojimi britskými a austrálskymi kolegami Borisom Johnsonom a Scottom Morrisonom trojstranné obranné partnerstvo AUKUS "v oblasti bezpečnosti, kybernetickej obrany, umelej inteligencie a kvantových technológií s cieľom čeliť vplyvu Číny".[1]. Okrem "spojenia súčasných amerických spojencov a partnerov" v Atlantiku a Tichomorí (Joe Biden) ide o "spoluprácu pri zachovaní bezpečnosti a stability v Indopacifiku", ako aj o "pomoc Austrálii pri získaní flotily ponoriek s jadrovým pohonom" (Boris Johnson).[2]. Scott Morrison zasa spresní, kde sa ponorky budú stavať (Adelaide, Austrália) v spolupráci s Britmi a Američanmi, a zdôrazní, že "Austrália sa nesnaží získať jadrové zbrane ani civilný jadrový potenciál".[3].

            Podobne ako Čína, aj Francúzsko vyjadrilo svoj hnev nad oznámením tohto partnerstva a jeho nespokojnosť sa rozšírila po celej Európe. V roku 2016 totiž Austrália podpísala zmluvu s francúzskym námorným priemyslom na nákup 12 ponoriek s konvenčným pohonom.[4]. Oznámenie o partnerstve s AUKUS spôsobilo zrušenie austrálskej zmluvy s Francúzskom, čím Francúzsko prišlo o 56 miliárd eur.[5]. Viaceré európske krajiny už vyjadrovali obavy o svoje miesto spojenca USA v NATO a pracovali na väčšej strategickej autonómii.[6]. Francúzsko chcelo pripomenúť svoju úlohu a prítomnosť v indo-pacifickom regióne, najmä s prezidentom Bidenom a austrálskym premiérom Morrisonom, a dokonca aj s ich partnermi, ako je indický premiér Naréndra Módí[7].

            Dokonca aj Európska únia vyjadrila znepokojenie, najmä preto, že oznámenie o vytvorení AUKUS prišlo v predvečer prezentácie stratégie Európskej únie (EÚ) pre Indopacifik v Bruseli.[8].

            Pri bližšom pohľade na obsah a kontext partnerstva AUKUS však vidno, že ide len o pokračovanie vzťahov medzi USA, Britániou a Austráliou. Je potrebné pripomenúť, že tieto tri krajiny spájajú mnohé ďalšie bezpečnostné a obranné dohody vrátanePäť očí"vrátane Kanady a Nového Zélandu[9]. Okrem toho sa Veľká Británia snaží zvýšiť svoju prítomnosť vo svete v rámci "Globálnej Británie" a jej členstvo v partnerstve AUKUS už teraz svedčí o geopolitickom úspechu Londýna.[10]. Partnerstvo AUKUS bolo najmä na úkor Francúzska, ktoré malo tiež stratégiu partnerstva pre indo-pacifickú oblasť (os Paríž-New Delhi-Canberra).[11].

            Európska únia, podobne ako USA, Veľká Británia a Austrália, sa naďalej angažuje v indo-pacifickom regióne, ale v hospodárskej oblasti. Európska stratégia je založená na viacerých projektoch vrátane dohôd o voľnom obchode s Austráliou, Novým Zélandom a Indonéziou a dohôd o partnerstve s Malajziou a Thajskom.[12]. Európania sa chcú v Indopacifiku presadiť aj prostredníctvom ďalších partnerstiev, ktoré sa týkajú riadenia oceánov, digitálnych technológií, zmeny klímy, ako aj výskumu a zdravia.[13]. Tento región predstavuje pre Európu "12 000 miliárd eur ročných investícií, čo je dvakrát viac ako Spojené štáty", a je "druhým najväčším vývozným trhom Európskej únie".[14]. Ako zdôrazňuje Josep Borell, "Európska únia zohráva veľmi dôležitú úlohu, pričom nezanedbáva ani oblasť bezpečnosti.Európska strategická autonómia". zostáva najmä ekonomická.[15]. V oblasti obrany sú členské štáty EÚ naďalej rozdelené, v neposlednom rade aj preto, aby si zachovali životne dôležité vzťahy so Spojenými štátmi.[16].

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN

            Po Latinskej Amerike a Ázii Rusko presúva svoje pešiaky na ďalší kontinent: Afriku. Po samite Rusko-Afrika v Soči v roku 2019, na ktorom sa stretlo 43 afrických lídrov[1]V Soči bolo podpísaných mnoho ruských investícií. Rusko tradične vyváža do Afriky zbrane a obilie, ale pri príležitosti samitu v Soči sa snaží diverzifikovať svoje aktivity v Afrike.[2]. Rusko sa pritom spolieha na tri hospodárske odvetvia: uhľovodíky, ťažbu a jadrovú energiu, vždy okrem bezpečnosti a zbrojenia.[3]. Podľa najnovších údajov dosiahol v roku 2018 ruský obchod s kontinentom 20 miliárd USD, čo predstavuje nárast o 17,2 % oproti objemu obchodu v roku 2017.[4]. Ruský vývoz do Afriky sa za tri roky zdvojnásobil a v súčasnosti predstavuje 4 % z celkového vývozu, pričom pred piatimi rokmi to bolo 1 %.[5].

            Napriek tomu zostáva zbrojný priemysel jedným z najdôležitejších ruských vývozov do Afriky[6]. V Mali sa okrem zbraní a munície nachádzajú aj štyri ruské vrtuľníky typu Mi-171 boli dodané do Bamaka na základe dohody o vojenskej spolupráci podpísanej v roku 2019[7]. Rusko je čoraz aktívnejšie tam, kde sú prítomné francúzske vojenské jednotky (Sahel, Stredoafrická republika).[8]. Niektorí africkí lídri dodnes žiadajú ruské zbrane a vojenskú pomoc, ako to nedávno urobili lídri Stredoafrickej republiky a Mali.[9].

            Malijský premiér Choguel Kokalla Maïga počas svojho prejavu v OSN odsúdil "opustenie" Francúzska v boji proti džihádistom v Mali a zdôraznil potrebu obrátiť sa na iných partnerov[10]. Po prevrate v auguste 2020 chce Mali a jeho vedúci predstavitelia diverzifikovať svoje vojenské aliancie ako slobodný suverénny štát[11]. V reakcii na slová francúzskej ministerky ozbrojených síl Florence Parlyovej, ktorú pobúril Chiagov prejav v OSN (slová sú "neprijateľné" a "riadne neslušné") [12]Premiér Maïga vyhlásil francúzsku vojenskú operáciu za neúspešnú Barkhane na malijskom území, ktorá je v platnosti od roku 2012[13]. Vedúci predstavitelia Mali považujú Rusko za potenciálneho spojenca, čo vysvetľuje nedávne rozhovory so zástupcami súkromnej ruskej vojenskej skupiny Wagner, ktorá už roky pôsobí v Afrike.[14].

            Podľa nemenovaných zdrojov, ktoré citovala agentúra Bloomberg, boli ruskí žoldnieri nasadení vo viacerých afrických krajinách vrátane Sudánu, Stredoafrickej republiky, Líbye, Zimbabwe, Angoly, Madagaskaru, Guiney, Guiney-Bissau, Mozambiku a dokonca aj v Konžskej demokratickej republike (KDR).[15]. Skupina Wagner Group, ktorá pôsobila pod rôznymi názvami a štruktúrami, napríklad ako spoločnosti zaoberajúce sa ťažbou zlata a diamantov, ako aj vojenským výcvikom a kybernetickou vojnou, mala množstvo dcérskych spoločností, ktoré boli nasadené v Líbyi, Južnej Afrike, Sudáne a Mozambiku na "výcvik miestnych armád, ochranu vysokopostavených osobností, boj proti povstaleckým a teroristickým skupinám, ako aj na ochranu diamantových, zlatých a uránových baní".[16]. Výmenou za tieto služby by Wagnerove pobočky získali exkluzívne výsady, zmluvy a licencie na poskytovanie zbraní, technológií a vojenských služieb, ale aj na využívanie prírodných zdrojov v týchto krajinách.[17]. Je známe, že Wagnerova skupina sa podieľala aj na ochrane stredoafrického prezidenta Touadéra a na výcviku vojakov v krajine, ktorá je zmietaná občianskou vojnou.[18].

            V súčasnosti vyvolávajú medzi Európanmi obavy rokovania o hostiteľstve Wagnerovej skupiny v Mali[19]Francúzska, Nemecka a Estónska, ktorí sa vojensky angažujú v Mali v rámci operácie Barkhane[20].

           Podobne ako Čína, aj Rusko sa snaží udržať si v Afrike zónu vplyvu, podobne ako Sovietsky zväz počas studenej vojny.[21].

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN