Turecké investície v Afrike: nová konkurencia pre Európu?

            Po Rusku a Číne sa v Afrike čoraz viac presadzuje nový regionálny hráč: Turecko. Od roku 2000 a na základe vládneho akčného plánu z roku 1998 sa turecké hospodárske, infraštruktúrne, vojenské a kultúrne investície znásobili na celom kontinente, a to ďaleko za tradičnými zónami vplyvu, ako je Stredozemné a Červené more.[1].

            Turecké orgány a spoločnosti zaznamenali významný potenciál afrického trhu a prostredníctvom viacerých stretnutí a iniciatív s ním zintenzívnili kontakty.

            Napríklad "Rok Afriky" (2005), vyhlásený v Ankare[2].

V januári 2008 Africká únia vyhlásila Turecko za strategického partnera Afriky[3]. V tom istom roku sa v Istanbule uskutočnilo prvé medzinárodné stretnutie o turecko-africkej spolupráci, na ktorom sa uskutočnili bilaterálne rokovania so 42 zástupcami štátov^[4]. Nadväzuje na ďalšie samity, ktoré sa konali v tom istom meste, ako napríklad samit o partnerstve Turecka a Afriky (2005), po ktorom nasledovalo niekoľko ďalších, ako napríklad samit v Malabe (Rovníková Guinea) v roku 2014.[5].

            Turecká investičná stratégia v Afrike je založená na troch pilieroch: (1) rozmiestnenie veľvyslanectiev na kontinente (dnes ich je 43, zatiaľ čo v roku 2003 ich bolo len deväť); (2) otvorenie liniek Turkish Airlines, ktoré obsluhujú približne päťdesiat afrických miest; a (3) činnosť agentúry TIKA, ktorá financuje mnohé projekty v oblasti stavebníctva, zdravotníctva, poľnohospodárstva atď.^[6]. Turecká agentúra pre medzinárodnú spoluprácu a rozvoj (TIKA) má 30 koordinačných centier na celom kontinente[7].

            Okrem TIKA sa na nej podieľajú aj ďalšie subjekty, ako napríklad Rada pre zahraničné hospodárske vzťahy (DEIK), ktorá je zodpovedná za medzinárodné vzťahy tureckého súkromného sektora, a Konfederácia tureckých podnikateľov a priemyselníkov (TUSKON), ktorá združuje takmer tridsaťtisíc firiem a stopäťdesiat organizácií miestnych obchodníkov[8].

            Medzi súčasné turecké investície patrí najväčšia aréna vo východnej Afrike v Rwande (Kigali Arena), národná mešita v Ghane, vojenská základňa v Somálsku (TURKSOM), ako aj 400 km dlhý železničný projekt spájajúci Etiópiu s prístavom Džibutsko (Awash-Weldiya).[9]. V Senegale pracujú turecké spoločnosti na výstavbe nového mesta neďaleko Dakaru, ako aj na výstavbe železničnej trate. Dokonca im bola zverená správa nového medzinárodného letiska Dakar, ktoré bolo otvorené v roku 2017.^[10]. 

            Turecké spoločnosti investujú aj do prírodných zdrojov, uhľovodíkov, poľnohospodárstva a priemyslu[11]. Podobne ako Nigéria a Somálsko je Angola vyhľadávaná pre svoje ložiská plynu a nerastných surovín.[12].

            Rozvíja sa aj predaj zbraní (vojenských útočných dronov), napríklad v Nigérii, ktorú sužuje Boko Haram.[13]. Aj so susedným Nigerom podpísalo Turecko v júli 2020 dohodu o obrane.[14]. Krajina tiež rozširuje spoluprácu v oblasti vzdelávania a sociálno-kultúrnej oblasti[15].

            Napokon, Turecko stále investuje do potravinárskeho sektora: na Afriku pripadá 10 % tureckého predaja poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov vo svete.[16].

            Podľa štatistík sa objem obchodu Ankary s africkým kontinentom zvýšil z 5,4 miliardy $ v roku 2003 na viac ako 25 miliárd $ v roku 2020.[17]. Španielsky inštitút pre zahraničný obchod (ICEX) uviedol, že Turecko už uzavrelo desať dohôd o voľnom obchode, ktoré zahŕňajú zrušenie ciel a daní na obchod s tovarom a službami medzi Tureckom a jeho partnermi, s africkými krajinami: Egyptom, Marokom, Tuniskom, Pobrežím Slonoviny, Ghanou, Somálskom, Rwandou, Mozambikom, Mauríciom a Sudánom (v procese ratifikácie).[18]. V súčasnosti prebiehajú ďalšie rokovania s Konžskou demokratickou republikou, Seychelami, Kamerunom, Čadom, Líbyou a Džibutskom. Turecko tiež skúma možnosti uzavretia dohôd o voľnom obchode s Alžírskom a Južnou Afrikou.[19].

            Turecké investície sa propagujú a podporujú prostredníctvom viacerých ministerských a prezidentských návštev v afrických krajinách.[20]. Erdogan ako predseda vlády a súčasný prezident navštívil od roku 2004 30 afrických krajín[21]. Nedávno navštívil Angolu, Nigériu a Togo v dňoch 17. až 21. októbra 2021.^[22]. Dňa 19. októbra sa v Lomé konal aj minisummit medzi Erdoganom a jeho partnermi z Toga, Burkiny a Libérie.[23].

            Naopak, africkí lídri a podnikatelia sa snažia lepšie osloviť turecký trh a viac spolupracovať s tureckými spoločnosťami ako alternatívnymi hráčmi voči Európe.[24]. Z tohto dôvodu sa Africké investičné fórum v Turecku, organizované v júni 2021[25]a v októbri 2021 v Istanbule 3. africko-turecké hospodárske fórum (Turecko-africký obchodný samit), na ktorej sa zúčastnilo približne 30 afrických ministrov[26]. Tretí samit Turecko-Afrika je naplánovaný na december 2021[27].           

            Budúce investície zostávajú najmä v oblasti hospodárstva, energetiky a infraštruktúry, ale zameriavajú sa aj na kultúru, náboženské záležitosti a zdravotníctvo.

            Doteraz bola pomoc na dodávku zdravotníckych pomôcok a vybavenia poskytnutá 44 africkým krajinám[28]. Tureckí investori otvorili nemocnice vrátane dvoch v krajinách Sahelu: jednu v Bamaku (Mali) a druhú v Niamey (Niger).[29]. 

            V Saheli turecké spoločnosti pracujú na výstavbe mešity pre Vysokú islamskú radu Mali v Bamaku, ako aj na obnove Veľkej mešity v Agadeze v nigérijskej Sahare.[30]. V Senegale financuje mešity aj Turecko^[31]. Dokonca aj krajiny Červeného mora zostávajú v hľadáčiku; to je prípad Sudánu s prístavom Suakin, ktorý sa nachádza hneď oproti prístavu Džidda (Saudská Arábia) a ktorý dnes spravuje Ankara vďaka dlhodobému prenájmu udelenému Chartúmom.[32]. Okrem obnovy architektonického a historického dedičstva sa Ankara snaží vytvoriť zo Suakinu novú turistickú a tranzitnú oblasť pre moslimských pútnikov.[33]. 

            Vzdelávanie je naďalej dôležitou súčasťou turecko-afrických vzťahov, na ktorých sa podieľajú Diyanet (predsedníctvo pre náboženské záležitosti), Nadácia Maarif (TMV) a Inštitút Yunus Emre (YEE).^[34]. Podobne ako Erasmus v Európe, aj Nadácia Maarif má medzinárodný program, ako aj program vzdelávania v ranom detstve.[35]. Po vzore európskych jazykových inštitútov (Goetheho pre nemčinu, Cervantesov pre španielčinu) má Turecko inštitút Yunus Emre, ktorý organizuje výučbu tureckého jazyka pre cudzincov v centrách založených v zahraničí. Podieľa sa aj na vedeckej práci a organizuje kultúrne a umelecké aktivity s cieľom reprezentovať samotnú krajinu.[36]. V súčasnosti existuje sieť tureckých škôl a stredných škôl v afrických krajinách, konkrétne v Nigérii, Keni, Ghane, Južnej Afrike, pričom sa plánuje rozšírenie do Angoly, Zambie, Zimbabwe a na Maurícius.[37].

            Turecké investície v Afrike predstavujú konkurenciu pre Európu vo všeobecnosti, ale aj z hospodárskeho hľadiska pre Čínu a z vojenského hľadiska pre Rusko[38].

            Okrem toho sa ďalší regionálni hráči ako India, Japonsko a Brazília snažia hlbšie vstúpiť na africký trh.[39]. Turecký minister energetiky a prírodných zdrojov Fatih Dönmez na zasadnutí turecko-angolského zmiešaného hospodárskeho výboru informoval, že hodnota tureckých investícií na africkom kontinente dosiahla 6 miliárd USD a že počet projektov realizovaných tureckými podnikateľmi v Afrike dosiahol 1 500, pričom zdôraznil, že hospodársky objem týchto projektov presiahol 70 miliárd USD.[40].

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN