Maroko-Alžírsko: nové regionálne preteky v zbrojení

            Od uznania marockej príslušnosti Západnej Sahary výmenou za obnovenie diplomatických vzťahov medzi Marokom a Izraelom sa oficiálne médiá opäť zaoberajú starou regionálnou rivalitou: rivalitou medzi Marokom a Alžírskom[1].

            Anexia Západnej Sahary Marokom po odchode Španielov v roku 1975 viedla k vzniku Frontu Polisario (španielska skratka pre Ľudový front za oslobodenie Saguia el-Hamra a Rio de Oro), ktorý požadoval nezávislosť tejto bývalej španielskej kolónie[2]. Alžírsko však uznalo Saharskú arabskú demokratickú republiku (SADR), čo viedlo k diplomatickej roztržke s marockým susedom od roku 1976 do roku 1988.[3]. V tom istom období, od roku 1975 do roku 1991, vypukla vojna medzi Marokom a Alžírskom podporovaným Frontom Polisario. Skončilo sa prímerím[4].

            Napriek tomu rivalita medzi Alžírskom a Marokom nikdy nevymizla a v súčasnosti sú ich kontakty všeobecne obmedzené.[5]. Najprv sú od roku 1994 uzavreté pozemné hranice, potom je od konca augusta 2021 alžírsky vzdušný priestor uzavretý pre marocké lietadlá a od septembra 2021 sú prerušené diplomatické vzťahy.[6]. Okrem toho Alžírsko na rozdiel od Maroka nikdy nenadviazalo vzťahy s Izraelom a zostáva jedným z najmobilizovanejších štátov na svete pre palestínsku vec.[7].

                Po druhé, vláda v Alžíri stále hostí saharské utečenecké tábory v meste Tindúf, ako aj sídlo Frontu Polisario[8]. V novembri 2020 viedlo zrušenie prímeria zo strany Frontu Polisario k obnoveniu napätia v regióne: saharská prestrelka s marockými silami a nálety dronov, ktoré viedli k smrti troch alžírskych vodičov[9].

            Za alžírsko-marockým napätím sa však skrývajú dôležité politické a vojenské boje o vplyv[10]. Maroko, ako "hlavný spojenec mimo NATO" (od roku 2004), je tradične zásobované najmä západnou výzbrojou (Francúzsko, USA), zatiaľ čo Alžírsko zásobujú vojensky Rusko a Čína.[11]. Pokiaľ ide o tanky, Alžírsko má 1 300 až 2 000 moderných tankov typu T72 M1M alebo AG a T-90SA, zatiaľ čo Maroko má 700 tankov a po dodaní tanku Abrams dosiahne počet približne 1 000 tankov.^[12].

           Pokiaľ ide o vzdušné spôsobilosti, očakáva sa, že Alžírsko bude prvým zákazníkom nových ruských stíhacích lietadiel Suchoj 57, "ktoré ešte nikdy neboli predané na export".[13]. Maroko má 73 ľahkých stíhačiek/bombardérov, z ktorých najnovšie získalo 23 stíhačiek F16. Alžírsko má modernú flotilu 58 viacúčelových stíhačiek Suchoj 30 MKA, približne 15 stíhačiek MiG29S a približne 40 bombardérov Su24.[14]. Pokiaľ ide o systém pozemnej protivzdušnej obrany, Maroko má americké systémy Patriot, zatiaľ čo Alžírsko má ruský ekvivalent v podobe systému S-300.[15].

            Vojenské výdavky v oboch krajinách sa z roka na rok zvyšujú viac ako kedykoľvek predtým. Len v roku 2018 predstavovali 61 % dovozu zbraní do Afriky[16].

           Podľa štatistických údajov Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) Alžírsko v roku 2019 vynaložilo na nákup zbraní viac ako 10,33 miliardy USD (9,7 miliardy USD v roku 2020)[17]. Podľa SIPRI je to krajina, ktorá v Afrike minula najviac (viac ako štvrtinu afrických výdavkov), nasleduje Maroko s 3,76 miliardy dolárov (4,8 v roku 2020).[18]. 

           V Maroku sa v návrhu zákona o financiách na rok 2022 predpokladá historické zvýšenie vojenského rozpočtu určeného najmä na nákup zbraní a posilnenie personálu marockých ozbrojených síl, ktorý by sa mal zvýšiť zo 4,295 miliardy eur v roku 2021 na 4,8 miliardy eur v roku 2022.[19]. Alžírske ministerstvo národnej obrany bude mať celkový rozpočet 1 300 miliárd dinárov, čo je 9,5 miliardy dolárov (8,35 miliardy eur).[20]. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi Alžírsko zvýšilo svoj vojenský rozpočet o takmer 80 miliárd dinárov, čo zodpovedá 590 miliónom dolárov (približne 519 miliónov eur).[21]. 

            Maroko a Alžírsko pokračujú v tradícii masívnych investícií do vojenskej oblasti s cieľom získať vedúce postavenie nielen v Maghrebe, ale aj v Afrike.

© 2022 Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN