Domov > Srbsko-Kosovo: stále v napätí a v slepej uličke
Od vyhlásenia nezávislosti 17. februára 2008 v kosovskej Prištine uplynulo štrnásť rokov a situácia v tejto časti západného Balkánu je stále napätá[1].
Belehrad odmieta uznať nezávislosť oblasti, ktorú považuje za svoju južnú provinciu[2]. Niekoľko ďalších európskych štátov vrátane štátov EÚ a NATO, ako sú Španielsko, Slovensko, Rumunsko a Grécko, odmieta uznať Kosovo ako nezávislý štát.[3]. Cyprus, Bosna a Hercegovina, tri juhokaukazské krajiny, ako aj Moldavsko, Ukrajina, Bielorusko a Rusko tiež odmietajú uznať jeho nezávislosť[4]. Táto opozícia stále existuje, a to z viacerých dôvodov, ako je zachovanie územnej integrácie a oblastí vplyvu[5].
Vyhlásenie nezávislosti sa navyše uskutočnilo v situácii, keď bolo Kosovo spustošené vojnou (1998-1999) medzi albánskymi separatistami z KLA a juhoslovanskými orgánmi, ako aj bombardovaním Juhoslávie zo strany NATO (marec a jún 1999).[6]). Tieto dve udalosti zanechali medzi kosovským a srbským obyvateľstvom živé spomienky[7]. Spojené štáty a ich európski spojenci podporili Albáncov, zatiaľ čo Rusko a Čína odsúdili bombardovanie NATO[8].
Napriek tomu EÚ, podobne ako USA, zorganizovala v záujme vyriešenia srbsko-kosovského konfliktu množstvo samitov so srbskými a kosovskými predstaviteľmi, ktoré však stále neviedli k úplnému zmierneniu napätia.[9]. Dokonca ani bruselské dohody z roku 2013 a washingtonské dohody z roku 2020 neviedli k očakávaným výsledkom úplnej normalizácie[10].
Aj v súčasnosti v krajine pôsobí mnoho misií EÚ, ako napríklad EULEX Kosovo, a misií NATO, ako napríklad KFOR, ktoré zabezpečujú stabilitu a bezpečnosť na Balkáne.[11].
Do konca júla 2022 viedli rozhodnutia vlády v Prištine o hraničných číslach a dokladoch o pobyte k protestom srbského obyvateľstva v severnom Kosove[12]. Barikády, ktoré v tom čase postavili Srbi a ktoré blokovali hraničné stanovištia na týchto miestach, uviedli sily NATO do pohotovosti[13]. Nakoniec sa po zásahu amerického veľvyslanca Jeffreyho Honeviera rozhodnutia v Prištine odložili, čo umožnilo návrat k pokojnej situácii.[14].
To všetko ukazuje, že napätie medzi Srbskom a Kosovom sa netýka len Albáncov a Srbov, ale viacerých mocností (Spojené štáty, Európska únia, Rusko, Čína), ktoré si rozdeľujú zóny vplyvu na západnom Balkáne.[15].
Krajiny západného Balkánu s výnimkou Chorvátska a Slovinska nie sú členmi Európskej únie.[16]Spomalenie prístupových rokovaní pre Srbsko a Kosovo[17]. Okrem toho sú tieto dva štáty spolu s Bosnou a Hercegovinou jedinými štátmi na Balkáne, ktoré nie sú členmi NATO[18]. V Kosove sa však nachádza najväčšia vojenská základňa v Transatlantickej aliancii: Camp Bondsteel (3,86 km²), ktorá môže prijať až 7 000 vojakov.[19]. Sily KFOR pozostávajú z viac ako 3770 vojakov z 28 krajín[20]. NATO a Srbsko však prehĺbili svoju spoluprácu, a to aj v oblasti bezpečnosti v Kosove[21].
Turecko a arabské štáty Perzského zálivu, ako aj Rusko a Čína zároveň zvýšili svoje hospodárske a kultúrne, a dokonca aj energetické investície na západnom Balkáne (vrátane Srbska a Kosova).[22]. Zatiaľ čo USA a ich spojenci vojensky podporujú Prištinu (prípad vytvorenia kosovskej armády, ktorú Srbi neschvaľujú)[23]Moskva a Peking dodávajú zbrane Belehradu[24]. Napríklad v roku 2019 si Srbsko zaobstaralo od Ruska systém krátkeho dosahu Pantsir-S1 (dosah 20 km).[25]. V roku 2020 Srbsko získalo čínske bezpilotné lietadlá Chengu Pterodactyl-1, "schopné útočiť na ciele bombami a plniť prieskumné úlohy".[26]. Napokon v apríli 2022 pristálo v Belehrade šesť lietadiel Y-20 čínskych vzdušných síl s raketami zem-vzduch HQ-22.[27].
Kosovo má strategickú polohu aj v oblasti energetiky, keďže cez tento región prechádza niekoľko plynovodov, ako napríklad Transadriatic Pipeline (TAP) a Balkan Stream, ktoré dodávajú plyn do Európy a sú predmetom súperenia medzi Európskou úniou a Ruskom.[28]. Brusel sa snaží diverzifikovať svoje dodávky plynu, zatiaľ čo Moskva sa snaží udržať si svoje vývozné trhy[29]. Podľa Adela El Gammala, generálneho tajomníka Európskej aliancie pre energetický výskum (EERA), sa na Európu vyváža 70% ruského plynu.[30]. Srbsko dováža z Ruska 81 % plynu a 18 % ropy a ropných derivátov.[31]. Koncom mája 2022 získala belehradská vláda dohodu o dodávkach ruského plynu na obdobie troch rokov[32].
Boj o vplyv okolo srbsko-kosovského napätia sa netýka len bezpečnosti a obrany, ale aj energetických zdrojov a ochrany strategických oblastí, pretože Kosovo by sa mohlo stať križovatkou medzi pobrežím Jadranského mora (Albánsko a prístav Durres) a východnou Európou na jednej strane a Egejským morom (severné Grécko, prístav Solún) a strednou Európou na strane druhej.[33].
Dôsledky tohto súperenia pociťujeme aj napriek vojne na Ukrajine. Kosovo zvýšilo svoje úsilie o vstup do EÚ a NATO[34]zatiaľ čo Srbsko na pôde OSN odsúdilo ruskú inváziu na Ukrajinu[35] a prijatie ukrajinských utečencov na svojom území.[36]Európska komisia sa odmietla pripojiť k sankciám Európskej únie voči Rusku[37].
Všetky práva vyhradené spoločnosťou BRAUN